Farizeji sa snažia nachytať Ježiša otázkou, či treba platiť dane cisárovi. Ježiš im odpovedá jednoducho, ale veľmi múdro: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“
Ježiš sa pozrie na mincu a pýta sa: „Čí je tento obraz?“ Odpovedajú: „Cisárov.“ A preto minca patrí cisárovi.
Ale tu sa skrýva oveľa hlbšia otázka: Ak minca nesie obraz cisára, čí obraz nesie človek?
Sväté písmo nám hovorí, že človek bol stvorený na Boží obraz. To znamená, že každý z nás patrí Bohu.
A práve tu sa začína naše zamyslenie.
Bohu nestačí, keď mu dáme iba hodinu v nedeľu. Nestačí, keď sa občas pomodlíme alebo vhodíme niečo do kostolnej pokladničky. Boh nechce iba niečo z nášho života. On túži po našom srdci.
Niekedy dávame svetu to najlepšie zo seba: svoj čas, energiu, schopnosti a pozornosť. A Bohu nechávame iba to, čo nám zostane.
Skúsme si dnes položiť jednoduchú otázku: Čo vlastne dávam Bohu?
Dávam mu svoj čas? Pamätám na neho počas všedného dňa? Dokážem mu odovzdať svoje starosti, ale aj svoje rozhodnutia?
Bratia a sestry, dnešné evanjelium nás učí, že môžeme žiť vo svete, plniť si svoje povinnosti, pracovať a starať sa o rodinu. Ale pritom nesmieme zabudnúť, komu patríme.
Na minci je obraz cisára. V našom srdci je obraz Boha.
Nech je teda na našom živote vidieť, komu patríme – nie iba podľa slov, ale predovšetkým podľa našich skutkov, lásky a odpúšťania.
Pridaj komentár